Svet potrebuje vodnú gramotnosť

9.7.2018 – Svet potrebuje vodnú gramotnosť – to je najdôležitejšie posolstvo prvej globálnej vodnej školy, na ktorej sme sa zúčastnili v dňoch 20 – 22.6. v Devone v západnom Anglicku.

Dvaja najvýznamnejší rečníci tejto konferencie, pán Rajendra Singh z Indie a pán Michal Kravčík zo Slovenska iba dva dni pred tým prednášali na pôde Snemovne lordov britského parlamentu v Londýne.

Na jednotlivých prednáškach sa účastníci dozvedeli, ako budovať komunity, ktoré vedia udržateľne a múdro hospodáriť s vodnými zdrojmi na svojom území a ako ich je možné obnovovať prostredníctvom zachytávania dažďovej vody. Tak sa zlepšuje vodná bilancia územia, nie len povrchových, ale aj spodných vôd a úrodnosť pôdy.

Ďalším dôležitým aspektom vodnej školy bolo hľadanie riešení, ako si poradiť s rýchlym úbytkom zrážok a vysýchanim riek, ktoré však vôbec nesúvisí s technologickými riešeniami.

Najdôležitejším v tomto procese sa ukazuje byť schopnosť komunít obnoviť svoje historické poznatky o tradičných riešeniach, hľadať spoločné prieniky jednotlivých záujmových skupín žijúcich na danom území cez malé, lokálne projekty a nie veľkolepé centralizované projekty, kde sa často krát dokáže prešustrovať veľa finančných zdrojov.

Prvý rečník, pán RajendraSingh, držiteľ štokholmskej vodnej ceny z roku 2015 (je to obdoba Nobelovej ceny, http://www.siwi.org/prizes/stockholmwaterprize/) vo svojej prednáške rovnako zdôraznil, že vodné zdroje na planéte patria všetkým jej obyvateľom. Upozornil na riziká skupovania vodných zdrojov veľkými korporáciami, ktoré potom žiadajú od ľudí peniaze za vodu. Prízvukoval, nakoľko je dôležité uvedomiť si, že súčasné ekonomicko-politické nastavenie preferuje práve tento model.

Preto je dôležité vzdelávanie v komunitách, posilňovanie povedomia všetkých zainteresovaných na miestnej úrovni o dôležitosti ochrany miestnych vodných zdrojov pred centralizovanými ekonomickými záujmami. Ako môžeme vidieť z doterajšieho vývoja od čias, kedy sa poľnohospodárstvo stalo priemyselným odvetvím situácia s vodnými zdrojmi na celej planéte sa výrazne zhoršuje.

Pán Rajendra Singh sa podelil aj o svoj osobný životný príbeh, ktorý ho priviedol ku jeho celoživotnej misii, pomáhať s obnovou vodných zdrojov na komunitnej úrovni a výhradne s podporou miestnych samospráv.

Keď prišiel ako mladý lekár do indického Rajastanu, štátu na juhozápade Indie, miestni starejší ho upozornili na súvis výskytu veľkého množstva chorôb, ktoré sužovali miestne obyvateľstvo s chronickým nedostatkom vody. Netrvalo dlho a mladý lekár si uvedomil, že v danej situácii nemá zmysel riešiť následky situácie, ale treba sa čo najrýchlejšie pustiť do riešenia jej príčin. Komunita, v ktorej začal svoju misiu bola nezdravým pôsobením rôznych politických záujmov veľmi rozdrobená, rozhádaná a nevedela sa dohodnúť na ničom. On však nebol politik, bol mladý lekár, ktorý mal akú takú autoritu u miestnych ľudí. Využil ju primárne na ovplyvňovanie postoja jednotlivcov aj skupín. Začal ako aktivista budovať tie najjednoduchšie drobné stavby , ktoré pomohli zachytávať dažďovú vodu z intenzívnych monzúnových dažďov do tradičných, veľmi efektívnych nádrži, tzvjohadov, vďaka ktorým sa následne mohla vylepšiť vodná bilancia daného územia.

Vo svojej prednáške pán Singh viac krát zdôraznil, že vodné vzdelávanie sa stáva zdrojom chuti, motivácie a aj schopnosti ľudí prispieť ku spoločným komunitným riešeniam a nečakať na pomoc „zhora“.

PanSingh tiež porozprával o tom, ako sa ako mladý lekár mohol umývať iba raz denne v pol litri vody pomocou uteráka, potom sa jeho denná dávka mohla zmeniť na jedno celé vedro vody a teraz má už možnosť si aj zaplávať v riekach, ktoré v Rajastane začali opäť tiecť, lebo ich povrchové prítoky a podzemné vody mali možnosť sa obnoviť.

Vodná gramotnosť je základom pre vzdelávanie všetkých lokálnych spoločenstiev ohrozených nedostatkom vody a vysychaním krajiny, ktoré prirodzene súvisí aj s odlesňovaním a priemyselným spôsobom obrábania pôdy. Podľa pána Singha má byť poľnohospodárstvo viac späté s miestnou kultúrou, než by malo zotrvávať v súčasnom centralizovanom priemyselnom obrábaní. Iba tak bude možné zabezpečiť potravinovú bezpečnosť pre všetkých.

Prvá letná vodná škola sa stala tým miestom, na ktorom je priestor na zdieľanie všetkých historicky osvedčených metód a zároveň nachádzať aj inovatívne riešenia za podpory moderných technológií. Bohužiaľ stále platí, že tradičné spôsoby sú označované za neefektívne a neužitočné. Je dobré si však uvedomiť, že veľkoplošné hospodárstvo a zrýchlené zneužívanie všetkých zdrojov prinieslo doteraz len hlad, biedu a mnohé klimatické a aj spoločenské katastrofy do rôznych kútov sveta.

Aké je odporúčanie pána Singha, pokiaľ ide o vodné vzdelávanie na lokálnej úrovni? Stačí pár dokončených drobných projektov, ktoré prispejú ku obnove malého vodného cyklu  a tým aj ku obnove poškodenej krajiny. Za jeden rok je už viditeľný prvý výsledok, a to je tá najlepšia cesta, ako ľudí presvedčiť, že vlastný život a vlastné zdroje môže mať každý pevne vo svojich rukách. K výsledkom vedú činy, opakované aktivity na miestnej úrovni, ktoré budú ľudí pri práci spájať a spoločne si budú uvedomovať hlboké súvislosti svojho konania.

Druhým rečníkom bol profesor David Gilvear univerzity v Plymouthe. Veduje sa „vodným vedám“ v rámci fakulty geografie, životného prostredia a jeho ochrany.

Popri svojej vedeckej práci, svoj život zasvätil obnove vodných tokov vo Veľkej Británii. Na základe vedeckých rozhodnutí sa ľudia v istej fáze rozhodli, že bude dobré rieky narovnávať, zabrániť ich meandrovaniu, že bude potrebné ich ukotviť v jednom koryte a dokonca, že bude dobré keď bude mať rieka na niektorých miestach vybetónované dno, aby rýchlejšie tiekla. Rečník ukázal na názorných príkladoch niekoľko takýchto riek po celom svete, a následne ukázal aj ako sa podarilo ich obnovu na pôvodné riečne ekosystémy naštartovať.

Rieku si zvyčajne predstavujeme iba ako povrchovú vodu s jedným korytom, ktorá zvyčajne tečie priamo, ale ono to vôbec nie je pravda. Rieky môžu mať viac ako jedno koryto a ich tok býva zvyčajne veľmi spomalený rôznymi meandrami, tvorenými sedimentami, ktoré rieka prenáša vo svojom koryte.  Ku rieke patrí celá sústava podzemných vôd a rovnako aj celý zvyšný ekosystém rastlín a živočíchov, ktoré v rieke a jej okolí žijú.

Aké sú podľa profesora Gilveara najdôležitejšie aspekty zdravej rieky? Je to konektivita, heterogenita, dynamika a voda.

Pokiaľ ide o heterogenitu, je dôležité si uvedomiť, že rieka je jeden veľký ekosystém už spomínaných rastlín aj živočíchov, avšak často ju ľudia vnímajú ako niečo, čo im znepríjemňuje život, najmä ak majú záujem využívať zvyčajné záplavové územia pre svoje potreby.

Konektivita riek býva zvyčajne úplne prerušená veľkými vodnými priehradami. Profesor Gilvear ukázal aj pár príkladov, ako si rieka sama poradila aj s veľmi sofistikovanými stavbami, ktoré celkom prerušili jej riečnu konektivitu.

Pokiaľ ide o dynamiku vodného toku a jeho povodia, tým, že človek rieky narovnáva urýchľuje sa odtok vody z územia a zároveň sa zdvojnásobuje rýchlosť prípadnej povodňovej vlny, takže rovné rieky so zabetónovaným dnom sa stávajú omnoho častejšie príčinou ničivých povodní.

Podľa profesora Gilveara netreba vymýšľať to, čo už bolo dávno vymyslené, treba myslieť na prirodzenú inteligenciu našich ekosystémov, ktoré majú schopnosť obnovy a opätovne sa zoznámiť s tradičnými znalosťami našich predkov, ktorí dokázali žiť v lepšej symbióze s prírodou.

Prednáška slovenského hydrológa a vodného aktivistu Michala Kravčíka priniesla informácie o premene malého vodného cyklu za obdobie od polovice 20. storočia. Upozorňuje, že voda sa z malých vodných cyklov stráca a presúva sa do veľkých vodných cyklom, kedy dochádza iba k výmene vody medzi plochami oceánov a morí a pevninou, ale malý vodný cyklus sa pre kontinuálne odvodňovanie kontinentov nedokáže obnovovať, lebo v poškodenej krajine postupne ubúdajú zrážky. Dôležitosť miestneho zachytávania vody z dažďa nepatrí zatiaľ k všeobecne prijatým odporúčaniam. Pritom príčinou zvyšovania hladiny mora môže byť práve zrýchlený odtok povrchových aj podzemných vôd z pevnín do morí, cez vyrovnané rieky a dômyselne vybudované kanalizačné odtoky dažďovej vody.

Stačilo by, keby každý jeden obyvateľ planéty urobil vo svojom najbližšom okolí opatrenia, ktorými by zachytil aspoň 100 m3 dažďovej vody a proces obnovy malého vodného cyklu sa úspešne naštartuje. Od roku 1950 sa, podľa výpočtov pán Kravčíka, stratilo z malého vodného cyklu v globálnom meradle až 68 percent vody. Predstava, že voda v malých vodných cykloch je konštantne prítomná, už dávno neplatí.

Od pána Kravčíka o poslednej exkurzii v rámci Letnej vodnej školy v roku 2018.

Minimálne od novembra 2004 na Slovensku prebieha čierno-biela diskusia či do obnovy prírody má, alebo nemá zasahovať človek, hlavne v národných parkoch, či chránených územiach.

Na pozadí tohto konfliktu vlastne cítiť súboj, či je človek súčasťou prírody, alebo nie. Jednoducho jedni vylučujú človeka úplne z prírody a tvrdia, že človek nie je hodný dodržiavať prírodné zákony a dokáže len devastovať, ale nie obnovovať prírodu. A keď niečo obnovuje, tak to zväčša nedopadne dobre.

Keďže patrím do maličkej skupiny ochranárov, ktorí tvrdia, že človek dokáže pomáhať prirodzeným procesom, ponúkam vysvetlenie tohto argumentu na príklade jednej bobrej rodiny v západnom Anglicku.

V rámci prvej Summer Water School (Letnej vodnej školy) v Európe, ktorú sme minulý týždeň založili, sme navštívili v Devone projekt “vodných inžinierov”, ktorí podobne ako človek, menia ekosystémy.

Jedna bobria rodinka, ktorá sa usadila na maličkom potôčiku robí od roku 2011 prácu na revitalizácii krajiny budovaním bobrích hrádzí. Za 7 rokov ich vybudovala 13. Výskumníci a ochranári sledujú tento proces. Ich činnosť môžete študovať tu: http://www.devonwildlifetrust.org/river-otter-beavers.

Na prezentácii ochranársky výskumník Alan Puttock prezradil, že v pôde revitalizovaného úseku sa nachádza 50% uhlíka. Áno dobre čítate. 50%. V intenzívne obhospodarovanej poľnohospodárskej pôde sa nachádza “až” 2% uhlíka. Toto je indikátor zdravej pôdy bohatej na humus.

Aký z toho plynie záver? Nuž jednoduchý. Stačí zadržiavať vodu v ekosystémoch, tá roztočí rotor biologických a chemických procesov v pôde spolu s ohromnou intenzitou fotosyntézy, ktorá je základom všetkého živého. Ako často rozprávame, že sa stráca humus z pôdy?

Nuž prečo? Lebo sme dlhodobo odvodňovali a vysušovali krajinu a utlmovali fotosyntézu a tým likvidovali humus z pôdy i jej úrodnosť. Základom humusu je vlastne uhlík, ktorý je základný stavebný kameň všetkých živých organizmov. Ak vysušíme pôdu, uhlík z atmosféry sa nemôže ukladať do pôdy a ostáva v atmosfére.

Takže suma sumárum, ak raz človek vysuší pôdu, jej obnova je možná len človekom. Každým rokom celosvetovo pribúda viac ako 200 tisíc km2 vysušenej zeme. Preto rastie koncentrácia CO2 . Dá sa vysušená pôda obnoviť? Dá, ale len za prispenia človeka. Vysušenej pôde už ani bobry nepomôžu, lebo bobry potrebujú vodu, aby začali ju v prírode množiť.

Samovývoj poškodenej prírody na zdravé ekosystémy môže existovať len v tých územiach, kde okolitá, ako tak funkčná krajina dokáže s podporou dažďovej vody obmedziť ďalšiu degeneráciu poškodených ekosystémov.

Autor: Ing. Michal Kravčík, CSc. – OZ Ľudia a voda