24.8.2018 – BLOG Peter Prónay – TREND.sk
Reagujem na články Jána Kováča „Mochovce: z vlajkovej lode vrak s takmer nulovou hodnotou“ a „Čierna diera Mochovce“ v TREND-e zo 16.8.2018. Oba články sú výborné. Každý, kto tému sleduje, mohol očakávať len takýto vývoj.
Keby som mal hľadať najvýstižnejšiu vetu, popisujúcu kontext, v ktorom sa celá dostavba Mochoviec odohráva, spomínala by určite totálne manažérske zlyhanie a neodbytný pocit, že politikom vyhovuje, že chaos je nielen v tom, čo riadia oni, ale vie byť aj v megaprojekte, ktorý je primárne v zodpovednosti komerčného subjektu: Slovenských elektrární.
Začalo to podľa mňa už veľmi nešťastným výberom ENELu na privatizáciu Slovenských elektrární. Vybrať za nového vlastníka spoločnosti, ktorá má v portfóliu vysoký podiel výroby elektriny z jadra, subjekt, ktorý má s jadrom nulové skúsenosti avšak silnú motiváciu takúto výrobu vlastniť bol tragický omyl. Tobôž v krajine, ktorá sa k ekológii stavia pomerne laxne. V krajine, kde verejnosť prakticky zabudla, že prevádzka prvej jadrovej elektrárne A1 v Jaslovských Bohuniciach skončila v r.1977 haváriou reaktora a nútenou likvidáciou elektrárne.
Keď som kedysi cca. v roku 2006 ako konateľ IT firmy Siemens Business Services na Slovensku diskutoval s vtedajším talianskym IT šéfom Slovenských Elektrární o IT témach, rozhovor otočil úplne iným smerom: “Vy ste zo Siemensu, možno nám viete dodať nejaké know-how z oblasti jadrových elektrární. My tu staviame jadrovú elektráreň ale nikdy sme to ešte nerobili a nič o tom nevieme”. Som presvedčený, že aj ostatní talianski manažéri SE na tom boli rovnako. Až o pár rokov, keď mi moji známi, zapojení do dostavby blokov 3 a 4 v Mochovciach rozprávali svoje hrozivé zážitky z tohoto najdrahšieho a súčasne najchaotickejšieho projektu v dejinách slovenskej energetiky, sa mi to v hlave poskladalo.
Pridať komentár